Ako „taliansky turista” biskup Pavol Hnilica v roku 1984 prešiel cez rozum sovietskym komunistickým vládcom.
text: Dariusz Żuk-Olszewski, PhD.
Príbeh, ktorý si priblížime, by dozaista mohol byť zaujímavým námetom na celovečerný napínavý detektívny film. Hoci postava biskupa Pavla Márie Hnilicu mimoriadnym spôsobom spája katolíkov zo Slovenska i z Českej republiky, táto výnimočná udalosť z jeho života je v našich končinách temer neznáma. Biskup Hnilica bol veľkým apoštolom úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vo svete, ktorý bol zotročený sovietskym komunizmom či západným praktickým materializmom. Napriek tomu, že to znie absolútne neuveriteľne, podaril sa mu v prísne stráženom komunistickom Sovietskom zväze kúsok, nad ktorým dodnes nechápavo krútia hlavou znalci vtedajších pomerov v socialistickom bloku. Podarilo sa mu osobne zasvätiť túto krajinu, v duchovnom spojení s pápežom Jánom Pavlom II. a biskupmi celého sveta, Panne Márii priamo v srdci bezbožného sovietskeho režimu – v moskovskom Kremli. Práve rok, v ktorom si pripomíname 100. výročie zjavení Panny Márie vo Fatime i 100. výročie založenia Rytierstva Nepoškvrnenej, je príležitosťou, aby sme si o tejto udalosti niečo povedali.
Fatima a zasvätenie Ruska
Už pri treťom zjavení 13. júla 1917 Panna Mária žiadala fatimské deti, aby sprostredkovali jej prosbu svetu. Jej prosba sa týkala okrem iného zasvätenia Ruska jej Nepoškvrnenému Srdcu. V tento deň Panna Mária dala deťom nahliadnuť do desivého tajomstva pekla a večného zatratenia. Sestra Lucia dos Santos vo svojich spomienkach opisuje slová Matky Božej, ktoré vyriekla v tento deň, takto: „Videli ste peklo, kam sa dostávajú duše úbohých hriešnikov. Aby ich zachránil, chce Boh vo svete zaviesť úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak ľudia urobia, čo vám poviem, veľa duší sa zachráni a bude mier. Vojna sa chýli ku koncu. Ak neprestanú urážať Boha, vypukne za pontifikátu Pia XI. nová, krutejšia vojna. Až uvidíte noc ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že to je veľké znamenie, ktorým Boh dáva najavo, že potrestá svet za jeho zločiny vojnou, hladom, prenasledovaním Cirkvi a Svätého Otca. Aby sa tomu zabránilo, prídem požiadať o zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a o zmierne sväté prijímania počas prvých sobôt v mesiaci. Ak ľudia splnia moje želania, Rusko sa obráti a bude mier. Ak nie, Rusko svoje bludy rozšíri po svete a Svätý Otec bude musieť veľa trpieť, rôzne národy budú zničené. Ale nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, to sa obráti a svetu bude dopriaty na nejakú dobu mier.“1
Pius XI., ktorého meno predpovedala Panna Mária vo Fatime, si s najväčšou pravdepodobnosťou od začiatku svojho pontifikátu v roku 1922 uvedomoval, že vo Fatime sa deje niečo neobyčajné. V júni 1929 bol informovaný Josém da Silvom, biskupom diecézy Leiria, na ktorej území sa Fatima nachádzala, o ďalšom zjavení Panny Márie Lucii dos Santos, ktorá sa ako jediná z trojice vizionárov dožila dospelosti. V tomto zjavení obdržala Lucia prosbu od Panny Márie, aby pápež uskutočnil zasvätenie Ruska. Hoci sa Pius XI. pre takýto krok nerozhodol, v októbri 1930 uznal fatimské zjavenia za autentické, čo bolo symbolicky potvrdené zmenou názvu diecézy Leiria na diecézu Fatima-Leiria.
V roku 1939 sa stal novým pápežom Pius XII. V decembri 1940 mu sestra Lucia napísala list, v ktorom mu pripomenula potrebu zasvätiť Rusko. Túto prosbu pápež splnil v roku 1942, avšak iba čiastočne. Zasvätil vtedy národy sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vojnu medzi hitlerovským Nemeckom a stalinským ZSSR nazýval „vojnou dvoch satanov“ a neodvážil sa osobitne spomenúť Rusko.
Desať rokov po zasvätení sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie Pius XII. v roku 1952 toto zasvätenie zopakoval, pričom už spomenul „všetky národy Ruska“. Sestra Lucia však bola naďalej presvedčená, že vôľa Matky Božej nebola úplne naplnená, keďže pápež toto zasvätenie neuskutočnil v spojení so všetkými biskupmi Katolíckej cirkvi.
V roku 1959, desať mesiacov po zvolení za pápeža, otvoril Ján XXIII. zapečatenú obálku s tretím fatimským tajomstvom v prítomnosti kardinála Alfreda Ottavianiho, prefekta Svätého Ofícia (dnešnej Kongregácie pre náuku viery). Po oboznámení sa s obsahom tajomstva sa rozhodol, že zatiaľ nemôže byť zverejnené. 13. decembra 1962 však ustanovil sviatok Fatimskej ružencovej Panny Márie, pričom o fatimskom tajomstve hovoril, že je „najväčšou nádejou sveta na mier“.
V roku 1963 sa začal pontifikát Pavla VI., ktorý ako prvý pápež navštívil Fatimu. Tento pápež vyhlásil Máriu za Matku Cirkvi a obnovil zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, pričom v adhortácii Signum Magnum vyzval všetkých veriacich k osobnému zasväteniu sa Nepoškvrnenému Srdcu Matky Cirkvi.
Ján Pavol II., ktorého pontifikát začal v roku 1978, sa zo začiatku príliš nezaujímal o Fatimu. Až po atentáte na jeho osobu 13. mája 1981 poprosil o dovtedy publikované materiály o zjaveniach Panny Márie vo Fatime.2 Tieto mu osobne doručil Pavol Mária Hnilica, slovenský tajne vysvätený biskup v emigrácii. Pavol Mária Hnilica bol veľkým propagátorom zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ján Pavol II. po rozhovoroch s biskupom Hnilicom skonštatoval, že dátum atentátu pripadajúci na výročie prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime a skutočnosť, že ho napriek blízkosti a razancii strely Aliho Agcu ľudsky nevysvetliteľne prežil bez poškodenia životných funkcií, neboli náhodné. Po prepustení z kliniky Gemelli Ján Pavol II. vyhlásil: „Pochopil som, že jedinou cestou, ako sa vyhnúť vojne a zachrániť svet pred ateizmom, je obrátenie Ruska v súlade s fatimským posolstvom“.3
Rok po atentáte uskutočnil Ján Pavol II. púť do Fatimy, ktorou chcel poďakovať Matke Božej za záchranu života.
25. marca 1984 uskutočnil Ján Pavol II. v duchovnej jednote so všetkými biskupmi sveta (ktorí k tomu boli vopred vyzvaní) zasvätenie sveta a Ruska Márii. V duchovnej jednote s ním tak urobil v tento deň v srdci tzv. „ríše zla“, ako nazval Sovietsky zväz americký prezident Ronald Reagan, aj biskup Pavol Mária Hnilica. Sestra Lucia osobne potvrdila, že takéto slávnostné a všeobecné zasvätenie zodpovedalo tomu, čo žiadala Matka Božia. Zároveň sestra Lucia dodala, že možno práve toto zasvätenie uchránilo svet pred atómovou vojnou, ktorá bola v tom čase na spadnutie. Vzťahy medzi východným a západným blokom boli v tom období na bode mrazu a je viac než pravdepodobné, že ak by nebolo mimoriadneho Božieho zásahu na príhovor Panny Márie, svet by zachvátila nová, omnoho ničivejšia svetová vojna.
Cez Kalkatu do Moskvy
O svojej takmer filmovej dobrodružnej ceste do Moskvy biskup Hnilica spomínal koncom 80. rokov takto: „Mojou diecézou je symbolicky Moskva. Preto som sa tridsať rokov pokúšal do Moskvy dostať, ale vždy márne. Ale vtedy, presne v deň zasvätenia Ruska, som sa ocitol v Moskve a uskutočnil som konsekráciu v duchovnom spojení so Svätým Otcom! Ako sa to stalo? Spolupracoval som s Matkou Terezou. Vo februári 1984 som bol s ňou v Kalkate. Keďže tamojší sovietski konzulárni úradníci ma nepoznali, požiadal som o vízum do Sovietskeho zväzu od 22. do 25. marca a dostal som ho! Matka Tereza požiadala všetky svoje sestry o modlitbu. Modlili sa deviatnik za zasvätenie. V spoločnosti kňaza, ktorého som vysvätil pre potreby Ruska vo Fatime iba pred niekoľkými mesiacmi, som dorazil na moskovské letisko o štvrtej nadránom. Kontrolujúci policajt ma požiadal o pas a overil, či som osoba, ktorá je znázornená na fotografii. Mal som taliansky pas a tak som odpovedal po taliansky. Policajt mi nerozumel, ale ja som vedel, že sa musím vydávať za Taliana. Policajt začal telefonovať. Vonku bolo mínus desať. Ale mne nebolo zima. Potil som sa asi viac, ako teraz na slnku. Kňaz, ktorý bol so mnou, sa potil tiež. Zo žartu mi ešte v Kalkate povedal: „Otec Pavol, ideme do Moskvy na štyri alebo päť dní, ale môže sa to skončiť štrnástimi rokmi na Sibíri.” (…) Policajt bol vo vnútri a naďalej sa pokúšal niekam dovolať. Ale vďaka Bohu, nik nezdvíhal. Boli štyri hodiny ráno. Ľudia, ktorým sa pokúšal dovolať, tvrdo spali. Policajt sa však nevzdával. Vyšiel a položil mi niekoľko otázok. Znova som mu odvetil: „Si, si”. Zmizol a znova telefonoval. Veľmi dlho. Pomodlil som sa takmer celý ruženec. Keď policajný úradník naďalej zostával bez odpovede, veľmi sa rozčúlil. Tresol slúchadlom , opečiatkoval mi pas a povedal: „Choďte!” Potom prišla kontrola batožiny. Prehľadali mi tašku, v ktorej som mal biskupský kríž, Bibliu a rôzne medailóniky. Mal som stovky zázračných medailónikov Nepoškvrnenej Panny Márie a zopár vatikánskych medailí, asi šesťdesiat. Colník ich zobral do ruky a všimol som si, že sa mu páčia. Spýtal sa ma, čo to je. Odpovedal som mu: ‚Suveníry z Ríma‘ a dodal som: ‚Súdruh, ak sa vám páčia, môžete si trocha z nich zobrať‘. A tak aj spravil.”4
„Taliansky turista”, ktorý sa modlil modlitbu zasvätenie Ruska zo sovietskych novín
Na samotné zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v Moskve spomína po rokoch biskup Hnilica takto: „Hlavným bodom môjho pobytu v Moskve bol sviatok Zvestovania Pána. Kremeľ bol pre turistov otvorený. Veď tak som to plánoval. Aj ja som bol turista. Ale už pri vstupe som mal problémy. Mal som odovzdať svoju tašku s „istými vecami” do úschovne. Nepáčilo sa mi to, nuž začal som rozhovor so strážnikom. Spýtal som sa ho, odkiaľ pochádza, či má deti a ako sa volajú… „Konstantin a Michail.” Zablahoželal som mu: „Vybral si pekné mená.” (Sú to kresťanské mená.) „Kde sú tvoje deti?” „U bábušky.” „Sú tam v dobrých rukách.” (Babky v Rusku sú väčšinou ešte veriace). Bol čoraz priateľskejší. Nakoniec som mu povedal: „Vieš, súdruh, potrebujem túto tašku. Mám v nej osobné veci.” Strážnik mi odpovedal: „Dobre, urobím výnimku. Choď!” (…) Podišiel som k oltáru sv. Michala, vybral som z tašky komunistické noviny Pravda a rozložil som ich. Ale medzi stránkami Pravdy som mal vložené L΄Osservatore Romano s textom pápežského zasvätenia Ruska. Začal som sa modliť: „Pod Tvoju ochranu…“ (…) Tam, v kremeľskom chráme, som sa spojil so Svätým Otcom a všetkými biskupmi sveta a v spojení s nimi som zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Potom som šiel do chrámu Usnutia Bohorodičky a zasvätenie som zopakoval pred oltárom Matky Božej. Oproti stojí trón patriarchu. Položil som naň zázračný medailónik a povedal Panne Márii: „Hneď, ako to bude možné, na tento trón priveď skutočného patriarchu.” A znova som vybral komunistické noviny s L΄Osservatore Romano vo vnútri, duchovne som sa spojil so Svätým Otcom a všetkými biskupmi, pomodlil som sa a sústredene som v tomto chráme tiež odslúžil sv. omšu. Ako som to spravil? Tváril som sa, že fotografujem. Prázdna fľaštička z aspirínu bola mojim kalichom. Pripravil som si víno s niekoľkými kvapkami vody. Hostie som mal v malom igelitovom vrecúšku. To je všetko, čo je potrebné na sv. omšu: chlieb a víno. Latinský text sv. omše na slávnosť Zvestovania Pána bol vložený medzi stránkami Pravdy. (…) Počas obetovania som obnovil zasvätenie Ruska Márii (…) Keď som o tom rozpovedal Svätému Otcovi, bol presvedčený, že je to pre neho znamením.”5
Po návrate do Ríma sa biskup Hnilica ihneď vybral do Apoštolského paláca, aby o všetkom informoval Svätého Otca a opísal mu svoju strastiplnú cestu, na ktorej mu Panna Mária odstraňovala prekážky. Podľa niektorých svedkov priniesol Jánovi Pavlovi II. z Ruska originálny darček – jablko kúpené na moskovskej tržnici.
- Santos, Lucia. Spomienky sestry Lucie. Fátima: Secretariado dos Pastorinhos, 2000. Str. 169–170. ↩︎
- Grajewski, Andrzej: Inna ręka. In: Gość Niedzielny, 19/2017. ↩︎
- Przeciszewski, Paweł. Rosja w objawieniach fatimskich. [online] dostupné z https://ekai.pl/rosja-w-objawieniach-fatimskich/. ↩︎
- Kochańczyk, Jan.Jan Paweł II i krach komunizmu. Będzin: e-bookowo, 2012. Str. 155–156. ↩︎
- Tamtiež. ↩︎
