Nemajme z tela strach ani ho nezbožšťujme. Nazvime ho bratom. Lebo telo nie je prekážkou svätosti.
text: o. Tomáš Lesňák OFMConv
Keď dnes hovoríme o duchovnom živote, často máme dojem, že sa týka najmä „duše“ a telo je skôr prekážkou. Skúsenosť Františka z Assisi však ukazuje iný pohľad: telo nie je nepriateľ, ale brat.
František svoje telo nazýval „brat osol“. Nie preto, že by ním pohŕdal, ale preto, že poznal jeho povahu. Osol je užitočný, no tvrdohlavý. Potrebuje vedenie, trpezlivosť a niekedy aj pevnú ruku. Také je aj naše telo: vzácny dar, ktorý si zaslúži úctu, no zároveň disciplínu. Zrelosť spočíva v múdrosti zaobchádzať s ním podľa jeho prirodzenosti – rešpektovať jeho dôstojnosť, ale nenechať sa vláčiť jeho náladami.
Koľko problémov nám vie tento „brat“ spôsobiť! Má záľubu v nerestiach, vyhýba sa bolesti, búri sa proti obmedzeniam. František o tom hovorí s odzbrojujúcou úprimnosťou. Zároveň si však zachováva zdravý odstup. Keď o svojom tele hovorí ako o oslovi, vytvára si priestor na pokojný a realistický pohľad. Aj pre nás môže byť uzdravujúce osvojiť si toto oslovenie a prestať pristupovať k vlastnej telesnosti zmätene, úzkostlivo či nepriateľsky.
POKÁNIE
Nemenej však, telo zostáva pre každého človeka výzvou a prináša do nášho života napätia. Cestou k zmiereniu s vlastným telom je podľa Františka pokánie. Nie ako občasné „potrestanie sa“, ale ako pestovanie vzťahu s Bohom. Pokánie znamená obnovenie zjednotenia s Pánom, podriadenie sa láske a návrat k vnútornému usporiadaniu.
Vezmime si príklad pokušenia v oblasti čistoty. Telo má svoje túžby, ktoré nemusia byť v súlade s Božím poriadkom. František by povedal: treba ho skrotiť. Nie zo strachu pred zmyslovosťou, ale zo slobody. Konkrétnym skutkom pôstu, konkrétnym obmedzením či modlitbou sa učíme prilipnúť srdcom k Bohu. Čisté srdce potom dokáže milovať bez vlastnenia.
TRÉNING
No telesnosť sa neprejavuje iba v chlipnosti. Patrí k nej aj chamtivosť, závisť, ustarostenosť či znechutenie, a samozrejme pýcha. Koľkokrát si chceme privlastniť zásluhy za dobro, ktoré sa podarilo! Koľkokrát nás vyvedie z miery maličkosť! V takých chvíľach sa „brat osol“ hlási o slovo. Umŕtvovanie znamená nedovoliť mu, aby nás ovládol. Umŕtvovanie neznamená potláčať život, ale usporiadať ho podľa lásky. Nejde o boj proti telu, ale o jeho zapojenie do služby dobru. Je to tichý tréning pokory a slobody.
Dnes navyše lepšie rozumieme tomu, že súčasťou našej telesnosti je aj psychika. Aj ona má svoje hranice. Dlhodobý stres, preťaženie či nevyriešené zranenia zasahujú celé naše bytie. Ak tieto limity nerešpektujeme, môžeme si vážne poškodiť duševné zdravie. Františkov postoj nás učí realizmu: brat oslík má svoje možnosti a svoje slabosti. Láska k Bohu neznamená ignorovať vlastné hranice, ale prijímať ich s pokorou a múdrosťou.
Ako žiť so svojím „bratom oslíkom“?
1. Rešpektuj hranice.
Únava, podráždenosť či preťaženie sú signály, nie zlyhanie. Telo aj psychika majú svoje medze.
2. Cvič sa v malých veciach.
Františkánska múdrosť nezačína heroickými výkonmi, ale drobnými rozhodnutiami: nevysvetľovať sa zbytočne, neprivlastniť si zásluhy, prijať nepríjemnosť bez hnevu.
3. Umŕtvuj ho s láskou, nie zo strachu.
Pôst či obmedzenie nemajú byť sebatrestaním, ale tréningom slobody srdca.
4. Nezakladaj svoju hodnotu na výkone.
Nie si tým, čo dokážeš, ale tým, koho Boh miluje.
5. Ďakuj za telo.
Vďačnosť premieňa napätie na pokoj. Telo nie je prekážkou duchovna – je jeho chrámom.
FRANTIŠKOVA CESTA
Podobne je to s výkonnosťou. Žijeme v kultúre úspechu a neustáleho presadzovania sa, ktorá ľahko podnecuje našu pýchu. Aj tu však existujú medze. Ich nerešpektovanie vedie k vyhoreniu či vnútornému stroskotaniu. Františkánsky pohľad prináša oslobodzujúcu jednoduchosť: hodnota človeka nestojí na výkone, ale na tom, že je milovaným Božím dieťaťom. Keď o svojej telesnosti zmýšľame ako o biednom bratovi oslíkovi, napätie sa uvoľňuje, vraciame sa k vďačnosti voči Stvoriteľovi a k radosti zo života, ktorý nám bol darovaný – aj s jeho limitmi.
Za týmto postojom stojí Františkova hlboká viera, že duch môže víťaziť nad neusporiadanými impulzmi, ktoré nás ťahajú niekedy príliš dopredu, inokedy ku dnu. Víťaziť nie násilím, ale úctou a vytrvalým cvičením. Túto myšlienku symbolicky vyjadril aj habitom v tvare písmena tau – znaku kríža. Kríž tu nie je symbolom pohŕdania telom, ale lásky, ktorá premieňa aj naše slabosti. Každodenné „ukrižovanie“ sebeckých sklonov nie je cieľom samo o sebe, ale cestou k pripodobneniu sa Kristovi.
ROVNOVÁHA
V porovnaní s inými duchovnými prúdmi stredoveku je tento prístup osobitý. Benediktíni zdôrazňovali mieru a poriadok, cisterciáni prísnejšiu askézu a dominikánsky rád teologickú reflexiu jednoty tela a duše. František však pridal radosť z vtelenia, nehu voči stvorenstvu a bratský vzťah k vlastnému telu. Ak Boh prijal ľudské telo, potom aj naše telo môže byť miestom svätosti.
Františkánska tradícia tento pohľad rozvíja dodnes. Choroba, skúšky, nepochopenie – to všetko sa môže stať miestom dozrievania. Telo nás sprevádza konkrétnosťou každodenných situácií. Práve v nich sa cvičí srdce učeníka a rastie viera.
Františkov život bol v posledných rokoch poznačený ťažkými chorobami. Trpel vážnym ochorením očí, ktoré mu spôsobovalo silné bolesti a takmer úplnú stratu zraku, mal chronické žalúdočné ťažkosti a celkové vyčerpanie organizmu spôsobené prísnou askézou. Niektorí historici predpokladajú aj prekonanie malárie po jeho ceste na Východ. Po prijatí stigiem na vrchu La Verna niesol na tele bolestivé rany, ktoré jeho stav ešte zhoršovali. Krátko pred smrťou s pokorou priznal, že voči „bratovi oslíkovi“ bol niekedy príliš tvrdý – a práve tento ľudský rozmer robí jeho svedectvo o vzťahu k telu ešte presvedčivejším.
Možno práve dnes potrebujeme znovu objaviť túto rovnováhu: nemať z tela strach ani ho nezbožšťovať. Nazvať ho bratom. Prijať ho ako dar, ktorý – rešpektujúc jeho hranice – máme viesť k láske. Lebo telo nie je prekážkou svätosti. Môže sa stať jej pokorným spoločníkom.
QR platba na účet časopisu Immaculata: 7498984001 / 5500.
Objednat
