Františkova cesta k pokoju, ktorý sa rodí z premeneného srdca a z odpustenia
text: o. Tomáš Lesňák OFMConv
Sv. František z Assisi nebol rojko, ktorý by žil v naivnej predstave o nejakom ideálnom svete. Veľmi dobre poznal zlo, konflikty i ľudskú tvrdosť. Zlu neodporoval, ale pred ním ani neustupoval. Ostával uprostred sveta pripravený niesť utrpenie a znášať krivdu.
Chválospev zrodený z bolesti
Jeho známy Chválospev stvorenia – „Pieseň brata slnka“ – vznikol pravdepodobne uprostred bolesti, ako reakcia na určité sklamanie pre neochotu ľudí velebiť Boha. Preto pozýva k oslave Stvoriteľa prírodné živly. Stvorenia totiž oslavujú Boha jednoducho tým, že zostávajú verné tomu, čím sú. Krátko pred svojou smrťou pridal do piesne aj verše o telesnej smrti – aj v nej dokázal vidieť schopnosť chváliť Boha. Je pozoruhodné, že k tým, čo vedia chváliť Boha, priradil aj dve kategórie ľudí: tých, ktorí vedia v pokoji znášať utrpenie, a tých, ktorí sú schopní odpúšťať: „Pochválený buď, môj Pane, skrz tých, čo odpúšťajú pre tvoju lásku a znášajú slabosť a súženie.“
Zmierenie bolo pre Františka jedným z najlepších spôsobov oslavy Boha. Človek, ktorý odpúšťa, je živým chválospevom. A zároveň svedkom, vďaka ktorému ľudia menia svoj život k lepšiemu.
Sila, ktorá neodpovedá zlom
Tento postoj vidíme aj v jeho Liste ministrovi, napísanom predstavenému jednej komunity. František mu radí, aby radšej zniesol krivdu, než by stratil lásku voči bratovi, ktorý zlyhal. Nejde o slabosť ani o pasivitu. František verí, že práve v neodpovedaní na zlo ďalším zlom sa najviac prejavuje sila Božej lásky.
Pokoj sa podľa neho nezačína veľkými dohodami, ale víťazstvom nad vlastnou náklonnosťou ku konfliktu. Človek potrebuje najprv naučiť sa hľadieť na druhého so súcitom – ide o istý druh súcitu s hriešnikom. A to je dar zhora. František vskutku nebol iba veselým „Božím trubadúrom“, ale aj človekom sĺz a hlbokého vnútorného zápasu. Práve tento súcit otvoril jeho srdce pre chudobných, chorých, opustených, ale dokonca aj pre zvieratá, či pre kamene, po ktorých šliapal.
Pohľad formovaný Kristovým utrpením
Vedome rozvíjal v sebe tento súcit najmä rozjímaním o Kristovom utrpení. Často premýšľal nad Pánovou láskou na kríži. Vrcholom tohto jeho vnútorného upriamenia bol dar stigmatizácie. V tomto upriamení na súcit má svoj počiatok aj františkánska pobožnosť krížovej cesty.
Rozjímanie nad Kristovým zmýšľaním postupne premieňalo Františkov pohľad na seba. Odtiaľ jeho láska k chudobe, k bytiu menším (lat. minoritas). Nejde tu o odmietanie vecí, ale o slobodu od nárokovania si. Človek naplnený Božou láskou nebojuje o svoje postavenie, nič si nevynucuje ani dokazuje. Prijíma, ustupuje, slúži. A to bez pocitu menejcennosti. Naopak, koná takto práve preto, že sa cíti vnútorne naplnený.
„Pán nech ti daruje pokoj“
František túžil pokoj nielen žiť, ale aj rozdávať. Chcel, aby jeho bratia zdravili ľudí slovami: „Pán nech ti daruje pokoj!“ Dnes nám tento pozdrav znie prirodzene, no v jeho časoch pôsobil veľmi zvláštne, a niektorým bratom dokonca trápne. František však trval na tom, že kresťan má byť nositeľom pokoja už samotnými slovami.
Verš o odpustení pridal do Piesne brata slnka po zmierení veľkého konfliktu medzi assiským biskupom Guidom a starostom Oportulom. František poslal bratov, aby pred nimi zaspievali túto pokornú pieseň v ľudovej reči. A nepriatelia sa zmierili. Nebola to odosobnená udalosť. František vystúpil ako zmierovateľ aj v Perugii, Bologni, Arezze či Siene. Raz kázal, inokedy sa modlil alebo spieval. Nijaký presný „návod“ nám nezanechal. Pokoj zrejme nie je vecou techniky, ale vychádza z Bohom premeneného srdca človeka.
Vlk z Gubbia
Najznámejším obrazom zmierenia v jeho živote zostáva príbeh o vlkovi z Gubbia. Podľa legendy František zmieril obyvateľov mesta s dravým vlkom, ktorý ich ohrozoval. Mnohí dnes vidia v tomto vlkovi nie konkrétne zviera, ale skôr zbojníka, či iného zúrivého človeka, ktorý tyranizoval svoje okolie. František však dokázal vstúpiť aj do tejto situácie so svojou schopnosťou znášať zlo. V jednom zo svojich napomenutí píše: Pravými šíriteľmi pokoja sú tí, ktorí vo všetkom, čo na tomto svete znášajú, si z lásky k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi zachovávajú pokoj duše i tela.
Sám sa pokladal za veľkého hriešnika. Nebola to póza, ale hlboké vedomie vlastnej slabosti. Preto často prosil Boha o odpustenie a viackrát v živote dostal uistenie, že mu hriechy boli odpustené. Sám rád odpúšťal iným. Vyhýbal sa súdeniu, a životopisci ho opisujú ako človeka, ktorý vedel ovládať hnev. Učil, ako odpúšťať a pokorovať sa pred tými, ktorých súdime či ktorými pohŕdame.
Láska prikrýva Viny
Bratom hovoril, aby nezverejňovali cudzie hriechy, ale prikrývali ich láskou a trpezlivosťou. Vždy, bez miery – tak ako Pán. Pripravenosť odpustiť je totiž prejavom Božieho ducha. A preto je potrebné často pristupovať k prameňu Božej lásky v Evanjeliu a v eucharistii.
Tým, čo sú pozvaní odpúšťať, odporúčal, aby najprv rozmýšľali, akým spôsobom by si priali, aby sa v takejto situácii s nimi konalo. Aj nepriateľov a prenasledovateľov treba prijímať v evanjeliovom duchu – bez nenávisti a dobroprajne. František dokonca veril, že aj prenasledovanie môže človeka očistiť a upevniť vo vernosti Kristovi.
Pokoj ako spôsob života
Táto spiritualita sa v kláštorných spoločenstvách prejavovala aj konkrétne. Na kajúcich stretnutiach – tzv. kapitulách vín – sa bratia navzájom priznávali k vlastným vinám a prosili o odpustenie. Aj dnes je súčasťou františkánskeho života pravidelné zmierenie a preverovanie vzájomných vzťahov.
Laici patriaci do Františkovho tretieho rádu sa zaväzovali nenosiť zbrane, čo bolo v stredoveku niečo neobyčajné. Sám František, ako posol pokoja, podnikol v čase krížových výprav cestu za egyptským sultánom. Z toho istého dôvodu nespoliehania sa na silu, prísne bratom zakazoval prijímať právne záruky či privilégiá. Veril, že skutočný pokoj sa rodí iba z dôvery v Boha.
Nešlo mu však ani tak o vonkajšie pravidlá. Z jeho regúl vyplýva, že to mal byť životný štýl bratov: pokojnosť, miernosť, pokora, veľkodušnosť, podriadenie sa a schopnosť ustúpiť. Už samotné privlastňovanie si práva súdiť druhého považoval za vinu.
Nech Boh víťazí nad hnevom
Františkovo posolstvo je aktuálne aj dnes. Žijeme vo svete plnom sporov, rozdelení a zranených vzťahov. Zdá sa, že v ňom víťazí hlas silných. František ukazuje inú cestu: človek, ktorý odpúšťa, premieňa svet ticho – zvnútra. Pokoj sa nezačína veľkými stratégiami, ale obrátením srdca. Človek, ktorý sa naučí odpúšťať, prestáva šíriť zlo ďalej. A práve takýto človek sa môže stať nástrojom pokoja. Pokoj neprinášajú tí, ktorí zvíťazili nad druhými, ale tí, ktorí dovolili Bohu zvíťaziť nad vlastným hnevom.
Františkova cesta k zmiereniu
odpúšťať pre lásku k Bohu
neodpovedať na zlo ďalším zlom
zachovať pokoj srdca aj v utrpení
nesúdiť druhých
prikrývať chyby blížnych milosrdenstvom
pestovať súcit s biedou hriešnika
žiť bez nárokovania si a nadradenosti
modliť sa za zmierenie
čerpať silu z Evanjelia a Eucharistie
